Počas posledných desaťročí môžeme vďaka moderným technológiám v pravidelných intervaloch sledovať neuveriteľné divadlo. Niekoľko odvážnych ľudí sa spoločne posadí do kozmickej rakety, kde sa sediac na tonách horiacej explozívnej zmesi vydávajú naprieč novým horizontom – mimo Zemský povrch. Tento fascinujúci historický pokrok by však nebol možný bez porozumenia vzťahu medzi prostredím kozmu a ľudským organizmom – a teda priamej snahe o zachovanie ľudského života mimo rodnej planéty. Popri vývoji vesmírnych programov sa tak na ich pozadí súčasne vyvíjal nový vedecký odbor – vesmírna medicína. Poznatky vesmírnej medicíny dodnes zohrávajú kľúčovú úlohu v celom procese vesmírnych misií, počnúc od výberu astronautov, samotného letu, či pobytu vo vesmíre a následnému návratu domov. Akými podmienkami musia prejsť astronauti v príprave na misiu, ako na nich pôsobí štart rakety, mikrogravitácia, či čo všetko obnáša dychberúci „spacewalk“ sa dozviete v našej sérií Sprievodcu vesmírnou medicínou, kde si rozoberieme pozadie vesmírnych dobrodružstiev z pohľadu účinkov na ľudský organizmus. Tak sa pohodlne usaďte, štartujeme.
Výber astronautov
Zdraví, vyšportovaní, inteligentní a odvážni. Existuje množstvo superlatívov, ktorými môžeme opísať skupiny astronautov. A v mnohých ohľadoch tomu tak skutočne je – stať sa astronautom si vyžaduje enormné celoživotné úsilie a perfektný zdravotný stav. Medzi ľuďmi v tejto súvislosti dodnes kolujú rôzne mýty týkajúce sa výberu astronautov. Medzi najčastejšie patrí napríklad povera, že astronauti nemôžu mať čo i len plombu na zube, alebo nosiť dioptrické okuliare.
V počiatkoch vesmírnej éry, kedy sa o účinkoch vesmírnych letov veľa nevedelo, tomu tak skutočne bolo. Zdravotné kritériá (tak ako aj prví astronauti) vychádzali z armádnych leteckých prehliadok, a boli tak veľmi prísne – úmerne požiadavkám vojska. V tých časoch tak do kozmu lietali predovšetkým muži v strednom veku v najlepšom zdravotnom stave a telesnej kondícií. Na týchto armádnych základoch boli v americkej NASA postavené prvé zdravotné prehliadky nastupujúcich astronautov, už od čias programu Mercury (60. roky minulého storočia). V priebehu nasledujúcich letov, spolu s nadobudnutými skúsenosťami sa rozširovali a menili aj zdravotné štandardy, a prvé seriózne písomné protokoly pre výber astronautov sa v NASA objavili až v roku 1977.
Tieto dokumenty boli od 70. rokov pravidelne aktualizované, a dnes obsahujú viac ako 240 zdravotných podmienok, ktoré môžu vylúčiť astronauta z užšieho výberu pre vesmírny program. Hoci toto číslo môže znieť strašidelne, pravdou je, že výber astronautov je dnes o niečo liberálnejší, a do kozmu lietajú aj ľudia, ktorí by sa v počiatkoch do vesmírnej lode nedostali. Spomínané zubné kazy dnes nie sú prekážkou ak sú riadne ošetrené, a podobne ľahké očné vady nie sú problémom, ak sú správne korigované. Na druhej strane, ochorenie, ktorým trpí veľké množstvo populácie, a to vysoký krvný tlak, je vyraďujúcim kritériom.
Zaujímavou novinkou je aj nedávny pilotný projekt Európskej vesmírnej agentúry (ESA) pre výber astronauta s telesným postihnutím – prvého parastronauta. Tým sa po úspešne prebehnutom konkurze vo februári tohto roku stal John McFall z Veľkej Británie – chirurg a bývalý paralympionik. McFall je tak prvým človekom s telesným postihnutím, ktorý dostal povolenie letieť na ISS od všetkých zúčastnených vesmírnych agentúr. Novou kategóriou z pohľadu selekcie astronautov je taktiež rozvíjajúci sa sektor súkromných suborbitálnych letov, kde sa „astronautom“ bude môcť stať takmer každý (kto na to bude mať financie). Medzinárodné organizácie leteckých lekárov v reakcii na tento komerčný sektor už stihli vydať všeobecné odporúčania, pre koho sú tieto lety vhodné. Konečné rozhodnutie samozrejme patrí už samotným komerčným poskytovateľom.
Kam po výbere?
Po lekárskom „site“ astronautov prebieha samozrejme obšírny a náročný výcvik, ktorý je zakončený samotným letom do vesmíru. V tesnej súvislosti s blížiacim sa letom sa však musia astronauti podrobiť niečomu, čo všetci dôverne poznáme z uplynulých rokov – prvým krokom na ceste ku hviezdam je totiž povinná karanténa.
Pomerne skoro od nástupu prvých vesmírnych letov sa začali objavovať neželané komplikácie plánovaného letového programu v podobe zdravotných problémov astronautov. Nakoľko samotné misie sú veľmi náročné ako po fyzickej, tak po mentálnej stránke, vesmírne agentúry majú snahu udržať svoje posádky v top kondícií. Aj napriek viacnásobným a podrobným lekárskym prehliadkam pred letom, a prísnemu výberu astronautov sa však môžu vyskytnúť ochorenia, ktoré vedia vážne narušiť či už štart, alebo priebeh letu. Čo by teda napriek prepracovanému plánovaniu dokázalo za pár dní prekaziť miliardový projekt? Odpoveď je stručná a jednoduchá – sú to respiračné vírusy.
Rebel Wally a prekliate Apollo
Prvý registrovaný prípad nákazy respiračnými vírusmi sa vyskytol u astronautov počas misie Apollo 7. A zapísal sa do kroník vesmírnych letov skutočne bizarným spôsobom. Skúsený veliteľ posádky Walter „Wally“ Schirra hlásil kontrolnému centru po pár hodinách pobytu v beztiažovom stave prejavy silnej nádchy. Banálne ochorenie, ktoré dokáže dostatočne znepríjemniť život aj na Zemi, sa stalo kameňom úrazu pre priebeh misie Apollo 7. Schirra stihol počas trvania svojho ochorenia spotrebovať všetky zásoby vreckoviek na palube vesmírnej lode, a rovnako aj všetkých 24 tabliet dekongestív (lieky proti nádche). Okrem toho jeho stav viedol ku viacerým vzájomným konfliktom na palube lode. Ku konfliktu došlo dokonca aj medzi vesmírnou loďou a kontrolným centrom NASA pri návrate lode do atmosféry. Wally, v tom čase stále trpiaci príznakmi nachladnutia si odmietol nasadiť helmu skafandra, pretože sa obával náhlych zmien tlaku pri vstupe do atmosféry, ktoré by mohli viesť k bolestiam hlavy, či až k poškodeniu ušných bubienkov. Kontrolné centrum naopak naliehalo, aby posádka dodržala štandardný postup a prilby použila, a tak jednoducho rebel Wally svojho nadriadeného na Zemi poslal do pekla. Celkové trvanie misie v počte „len“ 11 dní s úspešným návratom posádky viedlo nakoniec k Schirrovmu vyzdraveniu. Po tomto intenzívnom zážitku však z trojčlennej posádky už do vesmíru nikdy nikto neletel.
Na obranu Wallyho treba však povedať, že samotné prostredie beztiaže spôsobuje presun telesných tekutín smerom k hlave s následnou kongesciou (opuchom) nosovej sliznice aj bez prítomnosti vírusu – jeho nádcha bola tým pádom pravdepodobne mnohonásobne horšia ako ju poznáme na Zemi. Tento skutočný príbeh je rukolapným dôkazom, že aj takýto bežný (predovšetkým dámami) zosmiešňovaný soplík vie skoliť aj tých najodolnejších z nás. Takže páni, ak Vám nabudúce bude tiecť z nosa, môžete sa bez hanby cítiť ako vesmírny hrdina. 🙂
Podobné nákazy respiračnými vírusmi boli registrované aj v nasledujúcich misiách programu Apollo, tentokrát však ešte pred dňom štartu. Misia Apollo 9 musela byť odložená o tri dni, pretože všetci traja členovia posádky udávali príznaky infekcie horných dýchacích ciest. Po skúsenostiach z Apolla 7 už kontrolné centrum radšej neriskovalo.
Rubeoloví pacienti
Poslednou z vesmírnych misií, ktorá bola poznačená respiračnou nákazou bola misia Apollo 13. Vesmírna raketa mala z Floridy odletieť 11. apríla 1970 v zložení Lovell-Mattingly-Haise, plány však zmenil jeden 3-ročný chlapec. Tri týždne pred plánovaným odletom bol Charles M. Duke, náhradný pilot lunárneho modulu, na návšteve u priateľov so svojou rodinou. V tento deň prišiel do kontaktu s ich trojročným synom, ktorý mal v tom čase bezpríznakovú formu ochorenia rubeoly (ružienka). Nakoľko Duke ako dieťa toto ochorenie neprekonal, na návšteve sa nakazil a 5. apríla sa uňho objavili prvé príznaky. Deň na to, počas spoločnej prehliadky astronautov pred štartom, oznámil tento stav letovému lekárovi (angl. flight surgeon). Nakoľko ružienka sa prenáša kvapôčkovou infekciou, bola veľká pravdepodobnosť, že Duke v medzičase stihol nakaziť aj ostatných členov posádky.
Situáciu sa pokúsil letový lekár ešte zachrániť, keď dal zvyšným piatim astronautom vyšetriť protilátky proti rubeole – ak by všetci v detstve prekonali toto bežné ochorenie, mohlo by sa uvažovať o plánovanom štarte. Pilot Thomas K. “Ken” Mattingly tieto protilátky však nemal, musel byť teda stiahnutý z pôvodnej posádky, a jeho funkciu prebral náhradný pilot John Swigert. Apollo 13 odletelo v plánovanom termíne, avšak s menšou zmenou v zložení posádky. „Rubeoloví pacienti“ Mattingly a Duke neboli o svoj zážitok ukrátení, do vesmíru leteli spoločne neskôr počas misie Apollo 16.
Povinná karanténa
Po skúsenostiach z troch infikovaných misií programu Apollo bol v NASA zavedený tzv. Program stabilizácie zdravia letovej posádky (angl. Flight Crew Health Stabilization Programe – FCHSP). Jedná sa o ochrannú karanténu astronautov, ktorá je pevnou súčasťou prípravy posádky od misie Apolla 14 (1971) až po súčasnosť. Podľa najnovšej revízie FCHSP je pre posádku povinnosťou nastúpiť do karantény najneskôr poobede siedmeho dňa pred plánovaným štartom, teda v deň L-7 (angl. launch minus 7). Vo výnimočných prípadoch do karantény nastupujú astronauti skôr, napríklad ak sa v ich blízkej rodine vyskytne infekčné ochorenie, alebo je pre potreby misie nutný posun spánkového cyklu. Obdobie sa v takýchto prípadoch zvyčajne predlžuje až na dva týždne.
Hlavným koordinátorom života v karanténe je flight surgeon, teda letový lekár, ktorý má pod dozorom zdravotný stav posádky po celú dobu ich prípravy. Dozerá predovšetkým na prípadný výskyt prejavov infekcie (kašeľ, nádcha, vracanie, hnačka, teploty), zranenia pri tréningu a celkový zdravotný stav pred štartom. Okrem týchto bežných povinností má hlavný letový lekár pod kontrolou aj všetky osobné kontakty posádky – rozhoduje, s kým sa môžu a nemôžu stretnúť. Členovia misie sa v karanténnom zariadení nesmú dostať do blízkeho kontaktu s osobami, ktoré nie sú autorizované a neprešli zdravotnou previerkou. Okrem týchto opatrení majú astronauti zakázané si podávať s kýmkoľvek ruky, musia dodržiavať dostatočný sociálny odstup, odporúča sa im umývať si ruky čo najčastejšie s mydlom a vodou a taktiež majú dostupné dezinfekčné prostriedky s minimálnym podielom alkoholu 62%. Niekomu by to znelo ako spomienky na život počas pandémie COVIDu.
Najťažšou skúškou pred odletom však vie byť sociálna izolácia a odlúčenie od rodiny a blízkych, preto je tomuto aspektu v príprave karantény venovaná adekvátna pozornosť. Najneskôr v deň L-45 mávajú zvyčajne rodiny astronautov tzv. Manželský briefing. Na tomto sedení je najbližšej rodine detailne vysvetlený priebeh programu FCHSP, pričom sa zdôrazňuje aj významná úloha kruhu rodiny jednak v prevencii infekčných ochorení, ako aj v oblasti psychologickej podpory. Počas tohto sedenia je rovnako objasnené, že akonáhle astronaut začne obdobie karantény, nebude umožnené deťom mladším ako 14 rokov stretnúť sa s nimi. Deti sa často pohybujú v školských kolektívoch s vysokou možnosťou nákazy a prenosu na člena posádky, pričom si prvotné symptómy ochorenia nemusia uvedomovať. Dospelí členovia kruhu najbližších majú možnosť jednej návštevy v karanténnom zariadení.
Ako v bavlnke
Karanténne ubytovanie posádok prebieha v zariadeniach vesmírnej agentúry v Houstone, alebo na ostrove Meritt Island neďaleko Cape Canaveral. Samotné ubytovanie a ich servis musí spĺňať prísne štandardy. Čo sa týka samotných domov, okrem bežných priestorov ako kuchyňa a obývačka sú vybavené aj súkromnou posilňovňou, miestnosťou pre zdravotnícku prehliadku a pracovňou s plnou výbavou pre telekonferenčné briefingy. Samozrejmosťou sú tichá a tmavá spálňa s kúpeľňou vybavené klimatizačným zariadením.
Špecialitou je výkonné osvetlenie ovládané mimo karanténne zariadenie, ktoré napomáha v prenastavení spánkového rytmu. V praxi to znamená že astronauti majú natiahnutý pracovný deň do nočných hodín, a výkonné osvetlenie podobné intenzite denného svetla si sami nevedia zhasnúť akokoľvek by boli unavení. Ich denný režim beží teda výhradne v réžií vesmírnej agentúry.
Okrem toho musí aj strava posádky spĺňať vysoké štandardy, pitná voda je monitorovaná na výskyt koliformných baktérií ako prevencia vzniku gastroenteritíd a Legionelly ako prevencia legionárskej choroby. O kozmonautov je počas izolačných dní postarané skutočne ako v bavlnke. Program stabilizácie zdravia sa po mnohých rokoch skúseností dá nazvať úspešným opatrením, nakoľko vedie k prevencii nákaz posádky a umožňuje maximálne efektívne využitie posledných dní pred odletom. Veľmi podobné postupy fungujú aj v ruskej vesmírnej agentúre Roskosmos, kde na plnenie ochrannej karantény dohliada hlavný epidemiológ Gagarinovho tréningového centra pre kozmonautov.
Napriek celkovej snahe celého tímu okolo hlavného leteckého lekára sa stáva, že astronauti nebývajú v top kondícií v deň štartu. Po nabitých dvoch týždňoch v karanténe, kedy doháňajú posledné študijné resty v príprave na nadchádzajúcu misiu, je častá spánková deprivácia a únava v deň štartu. Či už táto nespavosť pramení z pracovného vyťaženia, alebo je to len nadšenie a strach pred štartom, je pochopiteľné a nevieme mu zabrániť. Rovnako častým úkazom býva aj dehydratácia. Táto býva však dobrovoľná a kontrolovaná zdravotníckym personálom. Astronauti sa takto chcú úmyselne „vysušiť“, aby nepotrebovali v deň štartu „na malú“.
O samotnom dni štartu rakety, výbave astronautov, a síl aké pôsobia na posádku v stúpajúcej rakete sa však pobavíme už v ďalšej časti našej série.
Ak máš chuť dočítať sa viac, klikaj na 
ZDROJE
Ak poznáš niekoho, komu by sa táto tvorba páčila, daj mu o tom vedieť zdieľaním na sociálnej sieti. Ak nechceš premeškať najnovšie články zo sveta MEDEXu, prihlás sa na newsletter v bočnom paneli, alebo daj like na FB alebo Twitteri. Za tvoj čas ti ďakujem a pre dnes sa lúčim. Nazdar!
