Nohy mali po operáciách nacistami tak ochromené bolesťou, že dokázali len hopkať. Pokusné zajačiky z Ravensbrücku. Príbehy žien, ktorým lámali kosti kladivom, amputovali im celé končatiny, a do tela vpravovali smrteľné kmene baktérií. Taká bola tvár Nacistickej medicíny, ktorú spolu odhalíme v tejto novej sérií článkov.
„Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet…“ – takto znie úryvok Hippokratovej prísahy, ktorú po absolvovaní štúdia skladá každý budúci lekár. Avšak aj napriek týmto vysoko šľachetným etickým princípom vieme nájsť veľa nešťastných udalostí, kedy poznatky lekárskej vedy boli zneužité na mučenie, mrzačenie či zabíjanie – predovšetkým v podmienkach vojnových konfliktov.
Najvýraznejšími z udalostí nedávnej histórie sú príbehy o lekároch niekdajšej Tretej ríše, ktorým bude venovaná nová séria článkov Nacistická medicína. Kto by nepoznal napríklad meno doktora Mengeleho, obávaného Anjela smrti z tábora Auschwitz. Nebol to však len Mengele – pod nacistickou vlajkou pracovalo mnoho takýchto anjelov smrti, často vzdelaných odborníkov, ktorí zabudli na verše svojej prísahy a vedome zneužívali svoje vedomosti na zabíjanie zajatcov koncentračných táborov. Všetko pod falošnou maskou medicínskeho výskumu. Títo väzni často umierali v nepredstaviteľných bolestiach dlhé dni a týždne, a tí, ktorí prežili, zostali zmrzačení do konca života…
Dosť ale úvodu, poďme rovno k veci. Dnes o zajačikoch z Ravensbrücku.
V službách vojenského výskumu
Ravensbrück bol ženským koncentračným táborom na severe Nemecka, 90km vzdialený od Berlína. Počas svojho fungovania tu bolo uväznených približne 130 tisíc žien a politických väzňov, pričom popravených do konca vojny bolo asi 55 tisíc z nich. Pár minút od koncentračného tábora Ravensbrück sa nachádzala nemocnica Hohenlychen. Nemocnica bola určená predovšetkým pre jednotky SS, kde boli umiestňovaní vojaci so strelnými alebo inými poraneniami končatín a pohybového aparátu. Vďaka tejto blízkosti nemocnice sa Ravensbrück stal nechválne známym svojim špeciálnym medicínskym programom so zameraním na regeneráciu kostí, svalov a nervov. Zajatkyne koncentračného tábora sa nedobrovoľne stali pokusnými objektami, ktoré mali pomôcť liečiť zranených nemeckých vojakov.
Už počas nemeckej ofenzívy do Ruska v roku 1941 si vojsko uvedomovalo, že je nutné čo najlepšie zabezpečiť zdravotnú starostlivosť o ranených vojakov na fronte. Okrem úrazov, zlomenín, strelných poranení či amputácií získaných v boji sa čoraz častejšie vyskytovali aj rôzne pridružené infekcie z nedostatočnej hygieny – medzi inými aj zákerná plynová gangréna, ktorá značne redukovala počty bojaschopných nemeckých vojakov. Požiadavka na velenie bola teda jasná – je možné ochrániť vojakov pred infekciou už priamo na bojisku? Alebo je nutné zriadiť vysunuté poľné nemocnice, ktoré by rany ošetrovali chirurgicky? A čo s vojakmi so zlomeninami a amputáciami – existuje spôsob ako ich zapojiť späť do vojny? Na obidve otázky mal vykonaním experimentov odpovedať prominentný lekár – profesor Karl Gebhardt.
Sulfónamidy a pošpinené ego
Na začiatku vojny bol profesor Karl Gebhardt jedným z najprominentnejších lekárov v nacistickom Nemecku. Jeho špecializáciou bola ortopédia a športové lekárstvo, ktoré počas jeho pôsobenia zažívalo v Nemecku svoj vrchol. Okrem toho, že bol vedúcim lekárom v sanatóriu v Hohenlychen, bol aj chirurgom pre jednotky SS a osobným lekárom svojho kamaráta z detstva – Heinricha Himmlera.
Jeho povesť však utrpela ťažkú ranu v spojitosti so smrťou Reinharda Heydricha. Po úspešnom atentáte československej dvojice Gabčík a Kubiš, bol Heydrich ťažko ranený a vyžadoval si operáciu. Po operácií bol do Prahy vyslaný práve Karl Gebhardt, odborník na rehabilitáciu, aby zhodnotil stav Heydricha a dohliadal na jeho nasledujúcu liečbu. Heydrich sa po operácií zotavoval, a okrem horúčky Gebhardt nepredpokladal výraznejšie komplikácie. Iný nacistický lekár – Theodor Morell – však navrhoval, aby Heydrichovi bolo nasadené antibiotikum sulfanilamid. Nakoľko Gebhardt bol presvedčený o neúčinnosti tohto lieku, tento návrh rázne zamietol. Čo však osud nechcel, týždeň po atentáte sa Heydrichov stav náhle zhoršil a zomrel. Pitevný nález ako príčinu určil otravu krvi z rozsiahlej infekcie.
Pokusné zajačiky z Ravensbrücku
V nadväznosti na tieto udalosti bol vedením SS Gebhardt poverený vykonaním experimentov, ktoré mali preukázať účinnosť alebo neúčinnosť sulfanilamidu – a teda očistiť profesorovi jeho povesť, a okrem toho aj určiť taktiku ošetrovania ranených vojakov v poli. Pre tieto účely mali poslúžiť predovšetkým väzni v koncentračných táboroch.
Prvá séria experimentov bola vykonaná na 20 politických väzňoch z tábora Sachsenhausen. Väzňom bolo proti ich vôli podané sedatívum a anestetikum, a následne po strate vedomia boli na operačnej sále podrobení zákroku. Na vonkajšej strane predkolenia sa u nich vykonal rez o dĺžke 10 cm a hĺbke 1,5 cm, a do tejto operačnej rany bolo následne aplikované špeciálne bakteriálne „smoothie“. Táto zmes infekčných baktérií v roztoku dextrózy (cukor, ktorý tvorí živnú pôdu) mala zabezpečiť vznik podobných ťažkostí, aké sa vyskytovali u vojakov s hnisavými strelnými ranami či plynovou gangrénou. Po zašití rany boli väzni sledovaní zdravotníkmi SS. Na ich počudovanie však nevzniklo žiadne vážne ochorenie, a všetci väzni prežili. Und das nicht gut!
Dajte tam, čo vás napadne
V ďalšej sérií experimentov bol tím okolo Gebhardta o čosi vynaliezavejší. Tentokrát už v tábore Ravensbrück bolo vyselektovaných 60 mladých zdravých žien, ktoré boli rozčlenené do piatich skupín po dvanásť. Svoje „pacientky“ si vyberali osobne lekári od doktora Gerbhardta, konkrétne doktor Fritz Ernst Fischer a doktorka Herta Oberheuser. Rovnako ako v prvom prípade, väzenkyne boli proti svojej vôli násilne uspané, a boli na nich vykonávané experimenty. Tentokrát do rany okrem infekčnejšieho bakteriálneho smoothie pridávali rôzne nečistoty, aby simulovali znečistenie rany vojakov z bojiska. V jednej skupine napríklad pridali do rany drevené triesky, v druhej vlákna oblečenia a špinu zo zeme, a v tretej kúsky skla. Podobne boli väzenkyniam rany zašité a boli sledované personálom SS. Nejednalo sa však o zdravotnú starostlivosťou v pravom zmysle…
O ženy po operáciách sa mala starať doktorka Oberheuser. Na jej rozkaz však mali sestry zakázané väzenkyniam podávať akékoľvek lieky proti horúčkam, či morfín od bolesti – povolené bolo len sporadické vymieňanie obväzov rán. Aj na pravidelné preväzy museli väzenkyne napriek vysokým horúčkam, nedostatočnej strave a bolestiam chodiť, resp. hopkať samé.
Aj napriek snahám nacistických lekárov však táto „starostlivosť“ neviedla k vzniku požadovaných infekcií podobným tým z bojiska. Ženy, hoci mali ukrutné bolesti, horúčky a hnisali im rany (ktoré sa u niektorých hojili aj rok), všetky prežili a u žiadnej sa nevyskytla obávaná plynová gangréna.
Kto hľadá, nájde
Nemeckým lekárom po úvodných dvoch kolách neúspešných experimentov došlo, že sa podstatou nedokázali dostatočne priblížiť priebehu vzniku strelných poranení. Strelný náboj totižto okrem strelnej dutiny vytvára pri náraze na telo tlakovú vlnu, ktorá spôsobí v okolitom tkanive nedokrvenie. Takto nedokrvené tkanivo nemá kolujúce imunitné bunky z krvi, a stáva sa tak skutočným rajom pre baktérie, ktoré sa do rany dostanú.
S týmto konceptom vstupovali nacistickí lekári do tretej fázy experimentov – vytvoriť nedokrvenie svalu, do ktorého bude aplikovaná bakteriálna kultúra. V praxi to znamenalo, že väzenkyniam po otvorení predkolenia podviazali oba konce svalu povrazom. Tento sval bol po niekoľko minút priškrtený, a do takto nedokrveného, pomaly odumierajúceho tkaniva bola aplikovaná bakteriálna kultúra s nečistotami. Ak by už ani táto metóda nezabrala, štvrtou fázou týchto barbarských experimentov by boli skutočné strelné poranenia na živých väzenkyniach. Štvrtú fázu však nebolo treba.
Metóda sa osvedčila, a z 24 operovaných žien väčšina utrpela závažnú infekciu (vrátane plynovej gangrény) a 5 z nich prišlo o život. S touto inovatívnou operačnou metódou mohol tím okolo Gebhardta otestovať účinky sulfanilamidu. Ženy z pôvodného výberu boli podrobené danej operácií (mnohé z nich už opakovane ako preživšie prvých fáz experimentov), a po vzniku závažnej infekcie bola jedna skupina liečená antibiotikom, a druhá skupina chirurgickým vyčistením rany. Pri vyhodnotení experimentov Nemci mohli konštatovať, že sulfanilamid je na liečbu plynovej gangrény nepoužiteľný, pretože väzenkyne zo skupiny liečenej týmto liekom paradoxne umierali častejšie.
Jasným záverom bola teda nutnosť zavedenia vysunutých chirurgických nemocníc pre potreby ranených vojakov v poli, a samozrejme nemenej dôležitá zachránená povesť profesora Gebhardta, ktorý pri liečbe Heydricha predsa len nepochybil.
Nočná mora pokračuje
Po ukončení sulfanilamidových experimentov sa nekončiace kolo operácií neskončilo. Vzhľadom k hromadiacemu sa počtu ranených SS príslušníkov v sanatóriu Hohenlychen, mala skupina žien z Ravensbrücku poslúžiť ešte jednému účelu. Profesor Gebhardt sa v tomto druhom diabolskom projekte zameral na schopnosť ľudského tela regenerovať kosti, svaly a nervy.
Sadistické pokusy sa v týchto časoch rozbehli v plnej sile. Nemeckí lekári väzenkyniam vyrezávali zo stehna počas viacerých operácií kúsky svalov, a sledovali či sa svaly regenerujú. Končatiny tých, ktoré prežili zákroky sa stávali po každom zákroku tenšie a slabšie. Niektorým väzenkyniam boli vyrezané časti nervov, ktorých regeneračná schopnosť bola rovnako sledovaná pri viacerých operáciách. Strata časti nervov spôsobila ženám z Ravensbrücku trvalé ochrnutie končatiny pod miestom operácie, a rovnako invalidizovali do konca života.
Najkrutejšími však boli experimenty vykonávané na regeneráciu kostí – tu Nemci pustili fantáziu z uzdy už nadobro. Väzenkyniam boli počas operácie nohy trieštivo polámané pomocou kladiva, a pozorovala sa ich regeneračná schopnosť. Samozrejme, tak ako v prvých experimentoch, nedostávali po operáciách žiadne lieky proti bolesti, horúčke, operačné rany boli zle ošetrované a celková pooperačná „starostlivosť“ vyústila v mnoho úmrtí. Okrem lámania kostí experimentovali na zajatkyniach aj z pohľadu transplantácií – napríklad transplantovali časť kosti predkolenia inej väzenkyni, prípadne tej istej na inej nohe.
Ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť, a transplantácie kostí (hoci neúspešné) nemeckým lekárom nestačili. Svoju krutosť posunuli ešte o latku vyššie, a pokúsili sa transplantovať celé končatiny. Na tieto operácie boli vybraté mentálne zaostalé väzenkyne, ktorým boli amputované celé končatiny – buď celá dolná končatina spoločne s bedrom, alebo horná končatina spoločne s lopatkou. Takto amputované končatiny boli uskladnené do roztoku, urýchlene transportované do neďalekého sanatória Hohenlychen, kde boli transplantované nemeckým vojakom. Nemeckí vojaci zomierali po operáciách a žiadny s transplantátov sa neprijal, väzenkyne z Ravensbrücku boli okamžite po zákroku usmrtené…
Utrpenie v mene vedy, alebo pomocná ruka?
Po skončení vojny a objavení koncentračných táborov na povrch vyplávali mnohé zverstvá, ktoré sa dovtedy diali potichu za ostnatým drôtom. Lekári Tretej ríše boli súdení rovnako ako vojenskí nacistickí velitelia – špeciálne však v procese zvanom Norimberský lekársky proces. Na tomto súde boli jednotliví lekári za zločiny proti ľudskosti, ktoré páchali pod rúškou medicínskeho výskumu.
Čo sa týka experimentov Karla Gebhardta v oblasti sulfanilamidu a regenerácie kostí, svalov a nervov, nedá sa o relevantnom výskume ani hovoriť. Ak by sme pominuli neodpustiteľnú krutosť voči zajatkyniam, to, že boli nasilu podrobené systematickému medicínskemu mučeniu a mnohé z nich prišlo o život, a zamerali sa len na vedecký prínos, vieme konštatovať len jedno. Všetko utrpenie a smrť boli zbytočné.
Výsledok sulfanilamidových experimentov bol odhadnuteľný už v počiatkoch. V daných časoch bolo už dostatočne veľa dôkazov o tom, že sulfanilamid nie je účinný na liečbu plynovej gangrény a istých bakteriálnych infekcií. Koniec koncov, Gebhardt si tohto faktu bol priamo vedomý, nakoľko sám nemeckému pohlavárovi Heydrichovi tento liek nepodal. Otázkou teda ostáva – prečo muselo toľko zajatkýň podstúpiť sériu operácií, neľudské podmienky, ponižovanie a mesiace ukrutných bolestí? Nemohla byť účinnosť sulfanilamidu testovaná priamo na vojenskom poli, na vojakoch ktorí utrpeli bojové zranenia?
Podobne ako u prvých experimentov, rovnako aj pokusy s regeneráciou kostí, svalov a nervov nepriniesli nič užitočné. Tak isto existovali v danom čase reálne výskumy, ktoré dokazovali neschopnosť nervov a svalov sa regenerovať, či nemožnosť kostnej alebo končatinovej transplantácie. Zajatkyne boli úmyselne vystavované systematickému mučeniu s využitím medicínskych znalostí, pričom výsledky pseudovýskumu boli veľmi málo hodnotené a kontrolované, ak vôbec.
Tím nemeckých lekárov okolo profesora Gebhardta opísal svoju funkciu a zámer pred Norimberským lekárskym tribunálom. Mnohé z preživších z tábora Ravensbrück prišli proti nim svedčiť – doslova vlastným telom, kde ukázali znetvorené končatiny a rany po početných operáciách. Hoci nemeckí lekári nepopierali účasť na samotných experimentoch, svojimi výpoveďami sa hlásili ku Hippokratovej prísahe a tvrdili, že len chránili ženy pred rozsudkom smrti. Nekončiace utrpenie „zajačikov z Ravensbrücku“ však bolo rozhodne horšie, ako samotná poprava… Celkovo pre pokusy lekárov z tábora Ravensbrück muselo 13 žien zaplatiť svojim životom pod vplyvom operačnej infekcie, 6 z nich bolo popravených po amputácií, aby nemohli svedčiť o veciach, ktoré sa stali, a tie, ktoré toto utrpenie prežili, zostali s doživotnými následkami. Všetci traja lekári boli odsúdení.
Karl Gebhardt
Profesor Karl Gebhardt bol Norimberským tribunálom odsúdený na trest smrti, a bol popravený obesením 2. júna 1948 ako 50-ročný.
Fritz Fischer
Asistent profesora Gebhardta, chirurg Fritz Fischer bol tribunálom odsúdený na doživotie, avšak v roku 1954 bol prepustený na slobodu. Po prepustení získal naspäť lekársku licenciu, a do dôchodku pracoval pre firmu Boehringer Ingelheim. Zomrel v roku 2003 ako 91-ročný.
Herta Oberheuser
Prezývaná ako „beštia prezlečená za človeka“, bola odsúdená na 20 rokov väzenia. Po piatich rokoch v roku 1952 však bola prepustená a pracovala ako všeobecná lekárka v Stocksee na severe Nemecka. V roku 1956 však o túto prácu prišla, keď ju spoznala bývalá zajatkyňa z tábora Ravensbrück, a v roku 1958 jej bola odobratá lekárska licencia. Zomrela v roku 1978 ako 66-ročná.
Tak, a dočítal si sa až na koniec. Dnes bola téma vážna. Ak si vydržal túto obrovskú nádielku ľudskej krutosti, stav sa aj nabudúce kedy ťa tu budem vítať pri ďalšej časti seriálu Nacistická medicína s ďalšími šokujúcimi experimentami. Ak ich nechceš premeškať, prihlás sa na newsletter v bočnom paneli, alebo daj like MEDEXonline na FB alebo Twitter. A ešte jedna vec. Ak poznáš niekoho, komu by sa táto tvorba páčila, daj mu o tom vedieť zdieľaním na sociálnej sieti. Jop, a ak by si chcel čítať viac, klikaj na 👉ZDROJE👈. Za tvoj čas ti ďakujem a pre dnes sa lúčim. Nazdar!
