MDX.NAUTIC – Ako všetky ľudské záľuby a činnosti, aj vodné športy prechádzajú svojím prirodzeným vývojom, modernizáciou a trendami. Jedným z posledných takýchto trendov v potápaní sú nepochybne celotvárové masky používané ako náhrada klasického šnorchlovania. V mnohom poskytujú komfortnejší zážitok oproti klasickému šnorchlu, nakoľko potápač môže pohodlnejšie dýchať či nosom, tak aj ústami, poskytuje lepší, ba až panoramatický pohľad na krásy podmorského sveta, a taktiež lepšie zabraňuje vdýchnutiu vody cez dýchací otvor. So zavedením tejto novej lákavej potápačskej pomôcky však začali súčasne rásť aj počty záhadných úmrtí spojených s ich používaním. Na bezpečnosť celotvárových masiek sa tak zameralo viacero medicínskych špecialistov, a jeden z takýchto vedeckých kolektívov svoje zistenia nedávno odpublikoval v odbornom časopise Diving and Hyperbaric Medicine Journal. Ich výsledky vás prekvapia. Predtým ako sa pustíme do samotných výsledkov štúdie, bude pre pochopenie problematiky potrebné kratučké opakovanie respiračnej fyziológie.
Bežný zdravý človek počas kľudových podmienok nadýchne do svojich pľúc približne 500 ml atmosférickej plynnej zmesi. Skutočný objem čerstvého vzduchu, ktorý sa podieľa na okysličení krvi v pľúcach je však o niečo menší. Príčinou tohto nesúladu je tzv. mŕtvy priestor. Mŕtvy priestor predstavuje objem vzduchu v tkanivách dýchacej sústavy, ktoré nie sú uspôsobené na výmenu kyslíka a oxidu uhličitého. Tie tvoria sústavu trubíc a tunelov, ktoré vzduch do pľúc „len“ privádzajú, zvlhčujú ho a zbavujú škodlivých látok. U človeka sú to predovšetkým nos, ústa, priedušnica a priedušky, ktoré spolu tvoria mŕtvy priestor o objeme približne 150 ml. Pri nádychu teda prvých 150 ml vzduchu prichádzajúceho do pľúc pochádza z mŕtveho priestoru, a až zvyšok objemu predstavuje čerstvý atmosférický vzduch. Podobne to platí aj pri výdychu, kedy nevydychujeme celý objem vzduchu z pľúc, a posledných 150 ml – bohatších na oxid uhličitý a chudobnejších o kyslík – ostáva v mŕtvom priestore a v ďalšom nádychu sú „prvými na rane“.
Za normálnych okolností je tento jav pomerne nevýznamný, a pre človeka nepredstavuje významnejšie riziko. Čo by sa však stalo, ak by sme tento mŕtvy priestor zväčšili na hodnoty objemu ľudského nádychu? Vzduch by mohol cirkulovať len medzi pľúcami a mŕtvym priestorom, a tak by sa stalo, že plynná zmes by bola čoraz chudobnejšia na kyslík, a čoraz bohatšia na oxid uhličitý. Takáto zmes by v konečnom dôsledku v postupe času viedla, k sťaženému dýchaniu, bolestiam hlavy, strate vedomia až k uduseniu. A ako už správne tušíte, práve v tomto bode sa dostávame k bezpečnosti potápacích pomôcok, ktoré predstavujú umelé „predĺženie“ mŕtveho priestoru dýchacích ciest.
Bežný šnorchel používaný na dovolenkové potápanie predstavuje rozšírenie mŕtveho priestoru približne o ďalších 150 ml. V princípe sa neodohráva pri šnorchlovaní žiadna katastrofa, nakoľko pri úsilnom nádychu dokážeme nadýchnuť približne 2-3 litre. Iná káva sú však práve spomínané celotvárové dýchacie masky. Tie dokážu mŕtvy priestor rozšíriť aj na viac ako 1.5 litra, a to pri ich nesprávnom fungovaní.
Celotvárové potápacie masky sú preto dizajnované ako dvojkomorový systém, rozdelený na časť tvárovú, a časť dýchaciu. Tieto dve komory sú vzájomne oddelené tesniacou bariérou s jednocestným ventilom, ktorý má zabezpečiť jednosmernú cirkuláciu plynu, zmenšiť mŕtvy priestor a zabrániť tak spätnému vdychovaniu vzduchu. Pri správnej funkcii celotvárovej masky teda pri nádychu vzduch prúdi cez tvárovú časť pomocou jednocestného ventilu až do dýchacích ciest. Pri výdychu sa naopak ventil uzatvorí, a vydychovaný plyn bohatý na oxid uhličitý je tak odvedený bezpečne z tvárovej masky druhou cestou (viď obrázok). Spoľahlivosť bariéry oddeľujúcej obe komory tak predstavuje významný komponent, ktorý dokáže z dovolenkovej zábavy vytvoriť rizikovú aktivitu.
Štúdia venovaná bezpečnosti celotvárových masiek sa zamerala na zhodnotenie rizika spätného vdychovania vzduchu medzi dvoma typmi masiek a klasickým šnorchlom. Dobrovoľníci v tomto experimente absolvovali tri druhy činností po päť minút, a to sed v pokoji, päť minút na cykloergometri pri ľahkej a päť pri stredne ťažkej fyzickej aktivite. Počas týchto aktivít boli monitorované životné funkcie dobrovoľníkov vrátane saturácie kyslíka v krvi, a taktiež obe komory tvárových masiek, pričom sa sledovala koncentrácia kyslíka a oxidu uhličitého. Východiskovým predpokladom bolo, že vzduch tvárovej komory bude vykazovať rovnaké hodnoty ako atmosférický vzduch. Pre bezpečnosť dobrovoľníkov bol stanovený limit, a to pri poklese saturácie (<90%) a náraste koncentrácie CO2 v tvárovej komore (>7.0 kPa), kedy bol experiment prerušený.
Spomedzi všetkých účastníkov sa u žiadneho nezaznamenali ťažkosti pri kľudových podmienkach, či už pri pokuse so šnorchlom, alebo tvárovou maskou. Fyzická aktivita už však priniesla zásadne iné výsledky. Pri fyzickej aktivite s celotvárovou maskou, či už pri ľahkej alebo stredne ťažkej, museli dobrovoľníci aktivitu prerušiť až v 70% pokusov. Pre porovnanie u skupiny s tradičným šnorchlom to bolo 35%. Dôvodom ukončenia mohlo byť buď dosiahnutie bezpečnostného limitu, alebo požiadavka samotných dobrovoľníkov pre ukončenie aktivity pre subjektívny pocit sťaženého dýchania. V týchto prípadoch, ako aj u dobrovoľníkov, ktorí boli schopní experiment úspešne dokončiť, boli v tvárovej komore masky namerané vysoké hodnoty oxidu uhličitého, a nízke hodnoty kyslíka, čo potvrdilo teóriu o spätnej cirkulácií vydychovaného vzduchu.
Celotvárová maska pri potápaní tak predstavuje reálne a nezanedbateľné riziko straty vedomia až utopenia. Rizikové sú predovšetkým tie typy masiek, ktorých vnútorné tesnenie oddeľujúce tvárovú a dýchaciu časť masky nedostatočne dolieha k tvári potápača. Ako však toto tesnenie overiť nie je jasné ani autorom štúdie, nakoľko aj u dobrovoľníkov, ktorým sa maska nerosila a opticky vyzerala dostatočne tesniaca, boli počas experimentu namerané hodnoty spätne vdychovaného vzduchu. Ohrozenou skupinou pri potápaní s celotvárovou maskou sú netrénovaní jedinci, ľudia so zníženou kapacitou pľúc, a predovšetkým cieľová skupina predajcov tejto pomôcky – malé deti. Ak teda uvažujete o dovolenkovom pozorovaní podmorského sveta, buďte vo výbere potápačskej pomôcky obozretní, a na more nikdy nechoďte potápať sami.
