MDX.MOUNTAIN – Zdroje pitnej vody mimo civilizácie sú vo svetovom merítku len zriedka spoľahlivé, a dokážu byť prameňom viacerých infekčných ochorení. Mnoho ľudí preto využíva rôzne spôsoby úpravy pitnej vody. Medzi základné formy patrí filtrácia, prevarenie vody, chemická dezinfekcia, či dezinfekcia slnečnými lúčmi. Samotná Medzinárodná zdravotnícka organizácia (WHO) považuje práve dezinfekciu za pomoci slnečného žiarenia za dostupnú a dostatočnú formu úpravy vody na pitie. Väčšina odborných štúdií reflektujúcich efektivitu slnečnej dezinfekcie bola však vykonaná v nižších nadmorských výškach. Akú efektivitu v zneškodňovaní baktérií možno očakávať vo vysokých polohách? Práve takúto otázku si položil americký tím vedcov vo svojej štúdii pre časopis Wilderness & Environmental Medicine.
Pitná voda ako látka nevyhnutná na prežitie človeka by nemala obsahovať žiadne škodlivé komponenty. Počnúc od častíc ťažkých kovov až po infekčné mikroorganizmy, všetky tieto nežiaduce zložky sme sa ako ľudstvo vo svoj prospech naučili eliminovať. V divokej prírode predstavujú najväčšie riziko znečistenia práve mikroorganizmy – vírusy, baktérie či prvoky – pôvodcovia rozličných ochorení. Do vody sa dostávajú z výlučkov (moču, stolice) živočíchov, a pre človeka môžu predstavovať reálne nebezpečenstvo. Takýmto spôsobom sa dokážu šíriť napríklad cholera, brušný týfus či bacilárna dyzentéria. Jedným z riešení, ako sa zbaviť spomínaných mikroorganizmov, je práve využitie solárnej energie.
Solárna dezinfekcia (solar disinfection, SODIS) je účinný spôsob úpravy vody, ktorý využíva prirodzené slnečné žiarenie. To sa skladá okrem viditeľného svetelného spektra aj z infračervenej zložky, a známej ultrafialovej zložky. Na inaktivácií baktérií sa podieľajú predovšetkým zložky žiarenia mimo viditeľného svetla. Infračervené žiarenie pomáha k zvýšeniu teploty vody, a tým tvorí menej hostinné prostredie pre množenie mikroorganizmov. Ultrafialová zložka slnečného žiarenia na druhej strane škodí mikroorganizmom už priamo. Takzvané UV-A žiarenie prispieva vo vode k vzniku voľných kyslíkových radikálov, ktoré poškodzujú membrány mikróbov a vedú k ich zániku. Taktiež UV-B žiarenie prispieva k ničeniu patogénov, a to priamym poškodením nukleových kyselín (DNA, RNA). Potenciálne kontaminovaná voda ponechaná dostatočný čas na slnku je teda prirodzeným mechanizmom čistená.
Modelovým indikátorom znečistenia sa stala baktéria Escherichia Coli, ktorá sa v hojnom počte nachádza v stolici človeka a živočíchov, a jej nález v pitnej vode značí fekálne znečistenie zdroja. Práve táto baktéria je preto najviac sledovanou v štúdiách zameraných na úpravu pitnej vody z pohľadu biologických parametrov. Podľa WHO je pre kvalitnú úpravu vody dostatočná už 6-hodinová expozícia priamemu slnku, ktorá vedie k poklesu baktérií ≥4-log životaschopných buniek E. Coli. Sem prichádza na rad otázka, ktorú si položil americký vedecký tím – je možné dostáť požiadavkám aj vo vysokých nadmorských výškach, alebo je potrebný iný čas pre dosiahnutie rovnakého výsledku?
Experiment spomínaného kolektívu bol prevedený pomerne jednoduchým spôsobom. Skupina vedcov pripravila zmes sterilnej vody a baktérií E. Coli, ktorú následne naliali do troch rozličných nádob, dostupných bežnému horskému turistovi – opakovane použiteľnú športovú fľašu z hrubého plastu, klasickú jednorazovú PET fľašu a jednoduchý uzatvárateľný sáčok. Viaceré takto pripravené nádoby boli potom v troch rozličných nadmorských výškach vystavené slnečnému žiareniu, pričom bol sledovaný počet životaschopných baktérií po 1., 2. a 6. hodine na slnku. Počet životaschopných buniek bol porovnaný s kontrolnou vzorkou v nádobách, ktoré boli chránené pred svetlom v rovnakej nadmorskej výške.
Výsledky experimentu sú pre vysokohorského turistu potešujúce. Vedecký kolektív pozoroval výrazný pokles životaschopných baktérií v prvých hodinách slnečnej expozície, pričom spomínaný limit WHO (≥4-log životaschopných buniek) dosiahli všetky vzorky už v 4. hodine pokusu, v porovnaní so vzorkami v nízkych nadmorských výškach. V 6. hodine sa však od seba navzájom už výraznejšie neodlišovali. Zaujímavým zistením je aj vzájomný rozdiel medzi použitými nádobami na vodu. V tomto porovnaní je opakovane použiteľná športová fľaša horšou alternatívou pre SODIS, nakoľko baktérie v nej dokázali prežívať dlhšie. Na druhej strane jednorazová PET fľaša a uzatvárateľný sáčok z experimentu vyšli ako rovnocenní súperi.
Výsledkom experimentu je teda potvrdenie, že slnečné žiarenie a jeho intenzita z pohľadu SODIS sú efektívnejšie vo vyšších nadmorských výškach, a medzinárodné štandardy pre bezpečnú pitnú vodu dosahujú skôr, ako v nižších polohách. Pre úplnú bezpečnosť vody na pitie sa však vždy odporúča kombinovať metódu SODIS aj s inými formami, akou môže byť napríklad filtrácia. V núdzi však takýto jednoduchý spôsob stroskotancovi rozhodne pomôže. Tak teda horám zdar a hlavne: Na zdravie!
