MDX.SPACE – Ambiciózny americký vesmírny program Artemis má vo výhľade v nasledujúcich pár rokoch vrátiť človeka na povrch Mesiaca, a dokonca vybudovať na jeho povrchu trvalú infraštruktúru. V rámci týchto úvah si predstavitelia NASA museli položiť jednu základnú otázku. Je možné pripustiť, že by všadeprítomný mesačný prach dokázal vyvolať zdravotné problémy u astronautov počas dlhotrvajúcej misie na povrchu Mesiaca? Práve na túto otázku sa snaží nájsť odpoveď odborný článok, ktorý prednedávnom odpublikoval americký výskumný tím v časopise Microgravity.
Mesačný prach predstavuje ultra-jemnú, veľkosťou menej ako 20 mikrometrov veľkú zložku mesačného regolitu (mesačnej pôdy). Svojím charakterom, tvarom a chemickým zložením predstavuje mikroskopickú časticu, ktorá na Zemi nemá obdobu. Zároveň vďaka svojmu statickému náboju má schopnosť pomerne ľahko nasadať na rôzne povrchy, a je pomerne ťažké sa ho úplne zbaviť (napr. zo skafandrov astronautov). Práve vďaka týmto vlastnostiam predstavuje mesačný prach potenciálne riziko pre človeka v kozme, a pre ľudský organizmus sa stáva úplne novým „živlom“, s ktorým sa musí vyrovnať. Treba povedať, že pri skúmaní účinkov mesačného prachu nezačíname úplne od nuly. Vďaka dedičstvu vesmírneho programu Apollo, už máme aspoň malú predstavu, čo dokáže mesačný prach spôsobiť.
Práve akútnym účinkom po vystavení mesačnému prachu boli vystavení prví ľudia na Mesiaci – astronauti programu Apollo. Najčastejšie sa jednalo o očné a respiračné príznaky, vyvolané po kontakte s prachom v kabíne, ktorý astronauti nedokázali odstrániť ani za pomocou kefiek či vysávačov. Príznaky sa prejavovali ako začervenanie, bolestivosť a slzenie očí, škriabanie v krku a kašeľ. Príznaky po expozícií však vymizli do 24 hodín, a nevenovala sa im väčšia pozornosť. V súčasnosti teda nemožno povedať, akej koncentrácií prachu boli astronauti v kabíne vystavení, a taktiež neboli sledované možné vedľajšie účinky po prvotnej akútnej expozícií. Jediný parameter, ktorý bol u astronautov programu Apollo dlhodobo sledovaný, boli funkčné pľúcne parametre. S istotou teda možno povedať, že akútna expozícia lunárnemu prachu nevedie k chronickému pľúcnemu ochoreniu.
Ako by to však bolo v prípade, že by astronaut bol vystavený chronickému účinku mesačného prachu vo zvýšených koncentráciách? Obavy z chronických ochorení ako chronická obštrukčná choroba pľúc, pľúcna fibróza či až rakovina pľúc viedli k založeniu špecializovanej výskumnej skupiny NASA, tzv. LADTAG (Lunar Airborne Dust Toxicity Advisory Group). Tento kolektív odborníkov počas uplynulých rokov vykonal viacero pozorovaní, a skúmal účinky rozličných koncentrácií lunárneho prachu. Tie boli otestované na zvieracích modeloch so skutočným mesačným prachom, a ich výsledky boli porovnávané s inhaláciou relatívne bezpečného oxidu titaničitého, a na druhej strane s kremičitým prachom, pôvodcom ochorenia zvaného pľúcna silikóza. Práve pľúcna silikóza (zjazvenie pľúc účinkom kremičitého prachu) bola vytipovaná ako ochorenie, ktoré by lunárny prach mohol imitovať. Tento predpoklad experimentálne pozorovania našťastie nepotvrdili. U potkanov vystaveným vysokým koncentráciám mesačného prachu síce prišlo k miernym príznakom spojeným so zápalovým procesom v dýchacích cestách, tento však na rozdiel od kremičitého prachu neviedol k fibróze. Stále sa však jedná len o experimentálne závery na zvieracích modeloch, a ľudský organizmus môže na dané koncentrácie reagovať odlišne. V súvislosti s bezpečnosťou astronautov preto tento tím vyvodil hodnoty bezpečnej expozície prachu v kabíne, ktoré by sa mali pohybovať v rozmedzí 0.3 mg/m3 – 0.7 mg/m3 (pre porovnanie bezpečná koncentrácia pre kremičitý prach predstavuje 0.1mg/m3) .
Skupina LADTAG preverila aj účinky na ľudské oči, a to experimentami in vitro, a in vivo. Aj vysoké koncentrácie prachu (70mg) vyvolali len začervenanie a mierny opuch spojiviek, poškodenie rohovky však ani pri takýchto koncentráciách nebolo pozorované. Z pohľadu očnej toxicity teda možno povedať, že lunárny prach nepredstavuje žiadne riziko, a príznaky aj po vysokých koncentráciách vymiznú do 24h. Podobne je to aj s účinkami na ľudskú kožu.
Záverom možno povedať, že výsledky doterajších výskumov naznačujú, že mesačný prach aj pri dlhodobej expozícií nespôsobuje závažnejšie ochorenia z pohľadu dýchacieho systému, očí a kože. Na druhej strane je nutná opatrnosť, nakoľko ultrajemný prach schopný pľúcnymi kapilárami prechádzať do krvi by mohol spôsobiť ochorenia iných orgánových systémov. Rovnako doteraz nevieme, ako by sa s takýmito časticami vysporiadala naša imunita, a tiež, či mikrogravitácia nebude umožňovať ľahší prienik prachu do dolných dýchacích ciest, a teda mimo očistný mechanizmus mukociliárneho aparátu. Nateraz však na našu kolonizáciu Mesiaca z tohto hľadiska môžme hľadieť optimisticky.
